Zemplínsky splav napísal svoju siedmu kapitolu. Hoci vodákom sa na Topli a Ondave snažilo skrížiť plány počasie, výborná nálada a neopakovateľné zážitky predsa len zvíťazili!
Občianske združenie Gavra pozvalo tento rok na splav východoslovenských riek už siedmykrát. Tohtoročné dobrodružstvo začínalo pri moste medzi Soľou a Jastrabím nad Topľou. Keďže v noci a ešte aj ráno pršalo, hladina bola mútna a prúd rýchlejší. Napriek tomu sa vodáci odradiť nenechali a s odhodlaním vyplávali za ďalším dobrodružstvom.„Vyššia hladina má aj svoje výhody, pretože v miestach, kde zvykne byť menej vody, sme nemuseli z lodí vystupovať a prenášať ich. V prvý deň sme si najviac adrenalínu užili v perejách pod mostom vo Vranove, ale všetci sme ich prešli bez toho, aby sa niekto z nás okúpal. Prví išli najskúsenejší vodáci, ktorí ostatným radili, ako sa s nimi popasovať,“usmievala sa Martina Mitaľová, ktorá absolvovala svoj druhý Zemplínsky splav.
Prvú zastávku si vodáci urobili na Haci pri Sečovskej Polianke a druhý deň pokračovali do Zemplínskeho Hradišťa. Hoci celá akcia bola zorganizovaná na výbornú, predsa len počasie hralo podľa vlastného scenára, preto ich popoludní (už na Ondave) zastihol dážď. Ani tento detail však nenarušil pohodový priebeh etapy, čo je tiež jedna z charakteristických čŕt vodáckej komunity – keď sa ocitnú na vode, užívajú si splav nepoznajúc prekážku, ktorá by im mohla dobrú náladu „odplaviť“.
„Na takéto situácie sme pripravení… Zároveň, keď prší, voda je teplá a pokiaľ niekomu bolo zima nohy, ponoril si ich do rieky a problém bol vyriešený,“ opísala jedno z riešení M. Mitaľová.
Už tradične sa vodáci môžu počas splavov spoľahnúť na podporu samospráv a v tomto prípade sa v piatok podvečer zástupcovia Zemplínskeho Hradišťa a Hrane vytiahli. Holúbky, šišky, kroasanty, tu sa dá napísať iba jedno – klobúk dole…Ďalšie prekvapenie prišlo ráno. „Stany sme si postavili na lúke, kde sa pásli ovce. Presne ráno o siedmej sme mali teda dokonalý prírodný budíček,“ pridala ďalší zo zážitkov M. Mitaľová.
V sobotu sa mala posledná etapa končiť až v obci Zemplín, no počas medzizastávky v Brehove sa strhol lejak a vodáci sa rozhodli odmávať konečnú. Napriek tomu, ak by sme chceli spísať všetky zážitky, vznikla by z troch dní určite zaujímavá publikácia. Pokiaľ by sme to predsa len mali zhrnúť, vodáctvo je o životnom štýle a atmosfére na vode, aj mimo nej.„K vodáctvu som sa dostala cez brata a kamarátov. Nikdy som nad niečím podobným nerozmýšľala, ale hneď prvý jednodňový splav ma očaril a nabil pozitívnou energiou. Keď človek pracuje celý deň za počítačom, práve na vode si hlava oddýchne dokonalým spôsobom. Aj v tomto prípade platí, že všetko je o ľuďoch a snáď za všetko hovorí fakt, že už počas prvého dňa sme mali od smiechu na bruchu svalovicu. Príroda a spoločnosť priateľov, na ktorých sa tešíte celý rok, sú tým najlepším štartom do letnej sezóny,“zdôraznila s úsmevom M. Mitaľová.
OZ Gavra by sa aj touto cestou chcelo poďakovať za podporu primátorovi mesta Vranov nad Topľou Jánovi Raganovi, starostovi obce Zemplínske Hradište Jánovi Oláhovi, starostke obce Hraň Helene Zuskáčovej, Hotelu Zelená Lagúna, Bismont, s.r.o., RD-Systém, CHIRAC GROUP a Duvalo, s.r.o.
Gavra opäť nesklamala!
Po minuloročnej skúsenosti plnej vody a percentuálneho zastúpenia tejto vzácnej kvapaliny, som sa aj tento rok rozhodla okúsiť krásy východu, ktoré som vďaka Gavre mohla spoznať. Horúčavy beztak človeka donútia na nič iné nemyslieť, len ako sa do vody hodiť. Keďže nie som ten typ čo sa ,,vyvalí“ na deku pri jazere, Zemplínsky splav je ideálna kombinácia ako skĺbiť kúpanie so zábavou. Čo sa samozrejme podarilo dokázať hneď prvý deň splavu, kedy sa okrem jednej loďky okúpal (väčšinou nedobrovoľne) skoro každý. No pekne po poriadku, aby každý kto sa rozhodne niečo takéto absolvovať, vedel čo ho čaká. Keď sa nám po niekoľkých hodinách dusenia sa vo vlastnej šťave podarilo vystúpiť z vlaku, šli sme navštíviť miestny lokál. Vraj prerábali, a bol by to hriech neskontrolovať náš obľúbený podnik, v ktorom sa človek dozvie čo ho čaká. Po slovách typu bude to náročné, keďže tohtoročná trať bola plná perejí, a polovica našej posádky nevedela ani ako pádlovať, dopriali sme si chutného Šarišského moku viac ako by bolo treba. Skoré ranné vstávanie nás donútilo vytriezvieť do reality. Na miesto zrazu sme dorazili ako prví. Keď človek zbadal miesto nalodenia, najradšej by sa hneď vrátil do krčmy. Ako prvá bola na začiatku (pre nás hrozne vyzerajúca) perej. Nejeden skúsený vodák mal s týmto úsekom problémy a my ako amatéri, obávali sme sa najhoršieho. Ani požehnanie od farára, ktoré sme absolvovali na súši ma neupokojilo tak ako záchranná vesta. Neostávalo nám nič iné, len to vyskúšať a dúfať že nás prúd nestiahne. Synchronizácia s mojím kormidelníkom bola na bode nula, loďka sa nám kývala zo strany na stranu a mne neostávalo nič iné len dúfať že sa vzdialime od pereje čo najďalej. Naši spolucestovatelia však také šťastie nemali a hneď po nástupe sa prevrátili. Silný prúd im ťahal loďku aj veci, a zbytku vodákov neostalo nič iné len im veci pochytať, pokiaľ by sa nechceli okúpať s nimi. Takto prebiehala celá trasa, ktorá mala viac ako 20 km. Napokon aj nás opustilo naše vodácke šťastie a prevrátili sme sa. Na nedobrovoľnom okúpaní je najhoršie nalodiť sa nazad. Dvojica musí kajak nadvihnúť a vyliať z neho všetku vodu a až potom doň nasadnúť, pokiaľ teda udržíte balans a neprevrátite sa znova ako my. Nepríjemnú situáciu neuľahčí ani prúd, ktorý vám unáša kajak, najdôležitejšie pádla a napokon aj vaše veci. Takže pomoc ostatných je plne vítaná. Ku koncu dňa sme zahájili súťaž, ktorá loďka ostane suchá. Po náročnom dni plnom prekážok sme nadšene vystúpili na pevnú zem, kde sme si rozložili stany. V tábore nás už čakal skvelý guláš, čo nadchlo každé hladné brucho. Po guľáši nasledovala večerná zábava vo vlastnom štýle, kedy sa predviedol nejeden nadaný gitarista. Ako spevácky doprovod sme síce stáli za nič, no zabavil sa každý. Ranné vstávanie bolo náročné, mnohí z nás objavili svaly, o ktorých doteraz nevedeli, no bolesť bola jednoznačná. Druhý deň nás čakala už ľahká trať, aspoň podľa niektorých tvrdení, no zabudli nám spomenúť tú najhoršiu perej z celej trasy úplne. Bolesť svalov zmizla a ostala len stúpajúca nervozita v žalúdku. Po predchádzajúcom náročnom dni už nemal nikto chuť na nedobrovoľné kúpanie. Jedinou taktikou ktorá nám ostala, bolo držať sa za loďkou, ktorá ako jediná v predchádzajúci deň prišla do cieľa suchá. Musím povedať, že sa vyplatila, nakoľko sme to zvládli, na čo som bola neskutočne hrdá, aj keď to bolo ťažké. Kamene boli veľké a nás nejedenkrát skoro vyvrátilo. No minulý rok som sa naučila nejednu užitočnú vec v podobe ,,trim še“. A to mi pomohlo aj tento raz. Po prekonaní tejto prekážky sme sa cítili víťazne, čo sme museli aj patrične osláviť. Loďky sme pristavili pri kraji, kde sme sa rozhodli počkať na ostatných v prípade že by im bolo treba pomôcť. Čakali sme hodnú chvíľu, no nik nedorazil tak sme sa rozhodli pokračovať ďalej. Plavba už bola pokojná a my sme mohli zahájiť slávne spájanie lodiek, kedy nás len unášal prúd a my sme mohli oprášiť staré dobré vtipy a ponamáhať bruchá smiechom. Po vylodení a rozložení našich skromných príbytkov, prišla na rad večera, kvôli ktorej (priznávam) som sa chcela vrátiť asi najviac. Možno sa niekto bude čudovať, ale boli to vaše slávne ,,holúbky“. Jakživ som nič lepšie nejedla a o rok sa kvôli nim opäť vrátim. Po tejto skvelej večeri sme skúsili vylepšiť predchádzajúce spevácke výkony, no ostalo to zrejme len pri snahe. Únava niekoľkých z nás poslala do stanov skôr, no o to zaujímavejšie bolo ranné prebudenie. Ako budík sme dostali stádo oviec, ktoré nám chodili pomedzi naše stany a vyzváňali. To by som naozaj nečakala. Skvelé rané prebudenie som si spestrila zbieraním šampiňónov, o ktorých som doteraz tiež netušila, že rastú na lúke, no mala som skvelého spoločníka, ktorý ma čo to naučil. Splav posledného úseku bol už pokojný, za čo sme boli všetci vďační, nakoľko nás svaly nenormálne pálili. Slnko pieklo tak sme zaujali voľný plavecký štýl v podobe unášania prúdom. Ako motivácia nám slúžila myšlienka na zastávku v krčme, ktorá bola po ceste. Kvôli vrtochom počasia sme bohužiaľ museli našu púť ukončiť práve tu, nakoľko nás zastihla búrka. Plný zážitkov a nových skúseností, či priateľov, nás odviezol autobus priamo do Vranova, kde sme sa v dobrom rozlúčili a ja sa budem tešiť aj na ďalší ročník, ktorého sa jednoznačne zúčastním.
Ďakujem Gavra!
Mária Cibíková
Zdroj:www.vranovske.sk